Archive for the Nedele a sviatky Category

Príď Duchu Svätý

Posted in Nedele a sviatky on 04/06/2017 by mojblogpag65

logo13[1]

Chce to aj ľudí kráčajúcich podľa Ducha

Dnes ma prebudila opäť zlá správa. Londýn. A všetko ostatné k tomu. Vo svete to dajako vrie.

 

A dnes slávime príchod Ducha. Pre niekoho by tá dnešná situácia mohla byť dôvodom neveriť na to, že je tu, že prišiel, že pôsobí.

Tak radi by sme ho poprosili o to, aby to tu dal do poriadku. Ale môže?

Veľakrát sme plní prosieb. O to a o tamto. Pre seba i pre našich blízkych. Tak trošku zabúdame na lekciu, ktorej sa nám dostalo v prvých Turíciach. Tam sedeli zhromaždení a čakali. Vôbec nevedeli, čo sa bude diať. Ale boli otvorení.

Toto nám tak možno chýba. Otvorenosť voči Duchu. Nielen pýtať, ale otvárať sa. Nielen očakávať, ale aj ponúkať: náš čas, našu ochotu, disponovanosť, ba … aj náš život. Pre Božie kráľovstvo.

Sme stále tak jednou nohou vo svete (keď nám je tak dobre) a jednou nohou pri Bohu, aby sme ho mohli prosiť o to, čo potrebujeme. Ale aj prosby k Bohu môžu byť egoistické. Aj naše slzy nie celkom úprimné (ak plačeme len nad tými, ktorí sú znakom, že strácame náš pokoj. Pre tých, ktorí zomierajú a nás neohrozujú už tak plakať nevieme)

Príď Duchu Svätý, najprv premeň nás a potom svet. Veď kto má teba, nemusí sa báť ničoho, ani toho, čo ohrozí náš blahobyt. Ak je Duch sloboda od všetkého pre Boha. Ak nie, tak je dosť pravdepodobné, že Duch, ktorého vzývame, nie celkom ten Kristov, ale dajaký iný.

Reklamy

Strach a radosť

Posted in Nedele a sviatky on 15/04/2017 by mojblogpag65

Keď sa pominula sobota, na úsvite prvého dňa v týždni prišla Mária Magdaléna a iná Mária pozrieť hrob. Vtom nastalo veľké zemetrasenie, lebo z neba zostúpil Pánov anjel, pristúpil, odvalil kameň a sadol si naň. Jeho zjav bol ako blesk a jeho odev biely ako sneh. Strážnici strnuli od strachu z neho a ostali ako mŕtvi. Anjel sa prihovoril ženám: „Vy sa nebojte! Viem, že hľadáte Ježiša, ktorý bol ukrižovaný. Niet ho tu, lebo vstal, ako povedal. Poďte, pozrite si miesto, kde ležal. A rýchlo choďte povedať jeho učeníkom: ‚Vstal z mŕtvych a ide pred vami do Galiley. Tam ho uvidíte.‘ Hľa, povedal som vám to.“ Rýchlo vyšli z hrobu a so strachom i s veľkou radosťou bežali to oznámiť jeho učeníkom. A hľa, Ježiš im išiel v ústrety a oslovil ich: „Pozdravujem vás!“ Ony pristúpili, objali mu nohy a klaňali sa mu. Tu im Ježiš povedal: „Nebojte sa! Choďte, oznámte mojim bratom, aby šli do Galiley; tam ma uvidia.“ peter_von_cornelius_006_le_tre_marie_al_sepolcro

Tri ženy pri hrobe nám hovoria veľa o kresťanstve.

  1. V našej viere nikto nikdy nevie komu sa dostane prvého miesta. Tu zrazu ženy sú prvé pri hrobe a prvé vidia odvalený kameň a komunikujú s anjelmi. Popri Ježišovi ich spomenul len Lukáš, a tu zrazu. Najväčšie tajomstvo našej viery a ony sú tam prvé. To, čo je pred svetom bez hodnoty, to si zvolil Boh. Ženy nemali právo svedčiť na židovskom súde. A práve ony sú prvé, ktorým je zverené svedectvo.
  2. Naša viera je postavená na prekvapení. Nie je to len náuka Učiteľa z Nazareta, ktorú sme prijali. Vstal, niet ho tu. Prekvapil všetkých

Tak mi prepáčte, že vám nepíšem nejaké vzletné a oslavné myšlienky. Mám radosť, ale aj strach. Hrob je prázdny. Prepáčte musím to ísť všetko preveriť. A porozmýšľať o tom, čo to všetko znamená. Keď zistím niečo viac, ozvem sa opäť.

28 nedeľa v období cez rok

Posted in Nedele a sviatky on 13/10/2012 by mojblogpag65

1. Ak prvé čítanie hovorí o dôležitosti múdrosti, tak evanjelium zase poukazuje na novú múdrosť, ktorá sa ukazuje pri Ježišovi.

2. Kráľ Šalamún, ako vieme z biblického rozprávania, «mal múdrosť» pýtať si «múdrosť» a nie niečo iné. Vidíme tu teda, že aj v našom kresťanskom živote je potrebné sa vedieť zastaviť a zamyslieť sa, za čím sa vlastne tak naháňame, čo potrebujeme alebo si myslíme, že potrebujeme a v konečnom dôsledku, o čo vlastne prosíme Boha. Ale kde máme záruku, že to, o čo prosíme a o čom sme tak presvedčení, že to je práve to, čo najviac potrebujeme, je to najsprávnejšie. Je teda potrebné urobiť v našom uvažovaní ešte jeden krok späť: prosiť si o základnú múdrosť, totiž prosiť si od Boha jeho múdrosť a nezotrvávať tvrdošijne len na tom, čo chceme my. Ak sa teda vložíme do Božích rúk, zrazu zistíme, že všetko, čo prichádza je od neho a budeme schopní radostne a silne prekonať aj skutočnosti a situácie, ktoré by sme za normálnych okolností nevedeli prijať.

3. Evanjeliové rozprávanie môžeme rozdeliť do troch častí, scén. Najprv príchod bohatého mladíka a jeho dialóg s Ježišom, potom Ježišove o nebezpečenstve bohatstva, ktoré udiví učeníkov a napokon Ježišove paradoxné vyhlásenie o bohatstve tých, ktorí opustili všetko.

Smutný pre tie slová odišiel, lebo mal veľký majetok

3.1. Bohatý mladík by mohol byť obrazom dobrého vzorného kresťana – povedali by sme kresťana na úrovni, azda aj na trochu vyššej úrovni. Čo by malo charakterizovať kresťana na dobrej úrovni? To, že nepácha hriechy? Alebo to, že koná takmer stále niečo dobré? Zaiste aj tieto skutočnosti. Ale všimnime si, že v postave tohto bohatého a veľmi čnostného mladíka je ešte jedna dôležitá skutočnosť, ktorá by nemala chýbať kresťanovi, ktorý chce byť na dobrej a vyššej úrovni: totiž hľadanie, neuspokojenie sa s tým, čo som a čo robím, ba ani s tým ako prežívam svoj dobrý život. Hľadám niečo viac. Koľko krát si povieme: ja som dosiahol môj zenit, ja som takýto, ja viac nemôžem, a pod. Mala by byť však istá sila, ktorá nás ženie do konfrontácie: čo máme robiť, čo môžeme robiť viac, lepšie … čo môžeme urobiť, čo tu ešte nebolo? Lebo toto je tak trochu choroba kresťanov: veľmi často sme pasívni, čakáme, že niekto za nás niečo vymyslí … a keď niekto niečo vymyslí, sme veľmi pohotoví ho skritizovať. Nám sa však často nechce vyjsť z našej priemernosti, donútiť sa ku konfrontácii … ak toto nie je v nás tak si odnímme veľmi rýchlo titul dobrého kresťana.

3.2. Mladíkove nadšené hľadanie sa skončilo neúspechom. Nuž, mohol by niekto povedať: «tak bolo mu to treba? Vidíš, lepšie je veľa sa nepýtať a pekne plniť to, čo sa má plniť.» Hej, v uzavretej a obmedzenej logike, máte veľkú pravdu, ale vzhľadom na svet a na ľudstvo, takto uvažujú len egoistickí ľudia, ktorí sa radi skrývajú v tieni a vezú na čierno vo vlakoch, ukrytý na vozoch – však nech iní platia a nech iní poháňajú kone a zoženú im niečo na žranie, nám stačí sa pekne v tichúčku viesť. Túto logiku však treba odhaliť a odstrániť.

3.3. Môžeme byť vďační tejto stránke evanjelia za to, že nám ukazuje realisticky, že Boh chce od nás niečo veľké. Niečo, čo takmer ani nie je v našich silách. Mladík odišiel, my nevieme, či sa niekedy ešte potom vrátil. Jeho odchod však zostáva symbolom skutočnej serióznej požiadavky. V živote, aj v živote viery, sa musíme skutočne konfrontovať s Bohom a musíme vedieť, že keď sme s ním, tak skutočne nejde iba o veľa, ale ide o všetko. Boh môže žiadať všetko, aj to, čo je najviac naše. Vieme, že pri týchto skutočnostiach nám niekedy prechádzajú zimomriavky po chrbte

3.4. Netreba však v tom vidieť jeho krutosť, ale skôr jeho náročnú múdrosť. Ježiš nám to vzápätí, paradoxne všetko vysvetľuje. Ak sa Peter pýta, čo teda znamená všetko opustiť, Ježiš jednoznačne hovorí: tí, čo všetko opustia, budú mať stonásobne viac, a pozor, tu na tomto svete. Všetko to, čo opustili, presne to. V tom je nová múdrosť evanjelia, nová múdrosť života. Opustiť preto, aby sme mohli mať sto násobne viac. Mnohí toto aplikujú na rehoľný život. Opustíš dom a máš sto domov, opustíš bratov a máš ich sto – aspoň teda nateraz to u saleziánov platí tak, keďže je nás 200. Sú však aj menšie rehole – no nikde nie je napísané, že číslo je rozhodujúce, niektorí bratia fakt dajú zabrať aj za desiatich 🙂

Poprosme si teda odvahu konfrontovať sa s Ježišom a ísť napred, nebojme sa toho, čo od nás žiada ale tešme sa z toho, čo nám chce dať – ak pravda budeme mať odvahu dať mu čo žiada. Tam, kdesi je ten dramatický moment. Ale určite nie tragický.

25 nedeľa v období cez rok

Posted in Nedele a sviatky on 22/09/2012 by mojblogpag65

1. Nuž to máme teda takú «riadnu psychologickú poradňu» v túto nedeľu. Ponajprv sú tu myšlienkové pochody hriešnikov, ktorí kujú svoje zločinné zámery proti spravodlivému, potom sv. Jakub horlivo poukazuje na možnosti ako prekonať sváry a žiarlivosti v komunite a napokon evanjelium nám ukazuje, ako apoštoli v dynamike svojej skupiny zostávajú zahanbení mlčať pred Ježišom, lebo sa habia za svoje hádky o prvenstve a dobre vedia, že Ježiš by si také reči a túžby neprial.

2. V každom prípade, nielen z týchto textov, vieme, že kresťanská viera nie je dajaká tabletka na vyriešenie všetkých problémov. Ba práve naopak, kresťanstvo má vysoký nárok, vysoký cieľ, chce ponúknuť veľké ideály spoločenstva, ktoré samozrejme potom narážajú na mnohé ťažkosti. Preto si neraz niekto povie: no asi je lepšie sa nestretávať. Asi je lepšie sa rozísť, rozviesť. Preto farské spoločenstvá a mnohé manželstvá, aj kresťanské, zažívajú tiché alebo hlučné odchody.

3. Všetkým by sa páčilo, keby kresťanstvo bolo bez hádok, pokojné, bez žiarlivostí, bez závistí. Ba niekedy sa zdá, akoby práve iné náboženstvá boli na tom v tomto ohľade lepšie. Nechcem sa opakovať, nezabúdajme, že náš ideál je vyšší, omnoho vyšší … a preto aj náročnejší. V čom je ešte náš kresťanský život dnes ťažší?

4. Naša veľká ťažkosť spočíva v tom, že cez televíziu a všetky masovokomunikačné prostriedky sa do nás dostávajú mentality a spôsoby, ktoré ponúka dnešná odkresťančená doba. A my síce teoreticky odmietame veľa vecí, ale napokon sa im predsa len prispôsobujeme. Lebo mentalita môže do nás vstupovať aj cez to, čo horlivo odmietame. Jeden z prvkov súčasnej mentality je dvojitá skutočnosť: ponajprv je to zdanie i konkrétna realita, že pre život si stačím sám a viem si ho zariadiť sám, preto si aj môžem zvoliť s kým budem a s kým nebudem. Toto veľmi napomáha kríze spoločenstva, spoločného života – všetko sa dá zariadiť aj inak, dá sa z toho ujsť a každý nejako môže prežiť. Farnosť už vôbec nie je takou silnou sociálnou ustanovizňou ako voľakedy. Voľakedy ľudia na dedine nemohli žiť bez farnosti, lebo to bola tá istá spoločnosť, ktorá potrebovala byť spolu preto, aby prežila. Dnes je farnosť iba možnosť, ktorá sa nezdá nevyhnutnou. Preto, ak je vo farnosti problém, tak tam nemusím byť

5. Dnešná nedeľa nám takto dáva otázku asi tohto typu: máš chuť bojovať o vzťahy, chuť namáhať sa a niečo aj obetovať, alebo si iba ten, ktorý uteká odtiaľ, kde sú zvady, žiarlivosti, náročné situácie, ktoré vyžadujú pokoru, nový začiatok, odpustenie. Možno si opustil farnosť a myslíš si, že si svoju vieru môžeš žiť aj sám … nečudujem sa ti, ale aj ti hovorím nemáš pravdu.

6. Ak niekde nie sú zvady a ťažkosti tak to môže mať dve príčiny: alebo je tam tvrdý diktát a moc, takže si nikto nič nepovie, alebo sa vskutku stane, že si ľudia sadnú. Ale medzi tým sú priestory pre budovanie a výchovu spoločenstva, pre investíciu do spoločenstva. Kto len uteká, ten riskuje, že prejde veľa vzťahov, veľa spoločenstiev a stratí život ako tulák … kdežto, keby zainvestoval do obetavosti a budovania, možno by to mohlo byť celkom inak

24 nedeľa v roku B

Posted in Nedele a sviatky on 15/09/2012 by mojblogpag65

Kto nás odvádza od pravej cesty, ten môže zostať milovaný, ale treba mu povedať, čo si myslíme

1. Zaujímavé a tak trochu tajomné je to prvé čítanie od proroka Izaiáša. Pánovmu služobníkovi – táto stať je jeden tzv. spevov o Pánovom služobníkovi – je najprv otvorené ucho.  Teda zrejme počúva a rozumie pokyny svojho Pána. Potom ide neohrozene napred, neustúpi od zvolenej cesty, ktorá mu bola povedaná a prijíma všetko to, čo mu táto jeho cesta prináša: údery, potupy …

2. Čo to počul ten Pánov služobník, že je taký odhodlaný? V čom nachádza tú obrovskú silu ísť napred a neustúpiť? Prečo mi ešte dobre nepočujeme? Prečo sa naše počúvanie nemení na silu a odhodlanie? Tak si teda poprosme, aby nám boli otvorené uši pre Slovo, ktoré je silnejšie ako my a naše schopnosti.

3. Ježiš je na tejto ceste odhodlania. Vie, že jeho cesta bude cesta zavrhnutia a potupenia. On nesmie zaváhať a ustúpiť z tejto cesty. A tu zrazu ten, ktorý najsprávnejšie odpovedal na jeho otázku, ktorý ho najlepšie spoznal alebo azda, vedel to najpohotovejšie a najlepšie vyjadriť, ten stáva sa pre neho pokušiteľom, chce ho odviesť od cesty, na ktorú sa odhodlal.

4. Ježiš nie je dajaký vyhľadávač utrpenia. Ani jeho Otec, náš Boh, nie je dajaký krutovládca, ktorý dáva v mene svojich záujmov zabiť svojho Syna.  Ale bolo treba priblížiť sa do Jeruzalema, priblížiť sa k jeho srdcu, k jeho obyvateľom. Oni sú prvorodení dedičia, oni sú stred vinice. ježiš aj ako človek vie, že v Jeruzaleme málokto dobre pochodil. A má už aj sám dosť dobrú skúsenosť. Nikto však a nič ho nemôže odradiť, aby tam išiel. Ani učeník, ktorému pridelil prvenstvo. Lebo láska sa spojila s Jeruzalemom, aj keď Jeruzalem odpovedá tak, ako odpovedá. A tá láska je nerozlučná.

5. Namiesto fatalistických myšlienok o Kristovom utrpení bude azda v túto nedeľu lepšie, keby sme sa pozreli na to, či vieme spájať lásku a utrpenie, či neopúšťame veľmi ľahko pri prvom náznaku nepríjemnosti a bolesti tých, ktorých sme sa zaviazali milovať. Skúsme si nevymáhať falošné právo na lásku spojenú len so šťastím a spokojnosťou. Paradox je v tom,  že šťastie sa môže zrodiť aj z veľkodušne prijatej nepríjemnosti. A naopak: kto všemožne hľadá len príjemne šťastie, stáva sa čoraz viac smutným.

6. veľkonočná nedeľa

Posted in Nedele a sviatky on 12/05/2012 by mojblogpag65

Niekedy sme tak blízko lásky a predsa smutní … často aj preto, že ju nevieme objať, učiť sa jej

1. Čítania, ktoré počúvame, najmä evanjelium a list sv. Jána, nám hovoria o láske. Zaiste, toto všetko by nás tak trochu malo priviesť k uvažovaniu o láske, lebo všetci si myslíme, že vieme, čo je láske, oddávame sa jej obrazom, nechávame sa unášať predstavami o nej ale …

2. Benedikt XVI. to povedal veľmi jasne:  «Uverili sme v Božiu lásku – tak môže kresťan vyjadriť svoje základné životné rozhodnutie. Na začiatku toho, že je niekto kresťanom, nestojí etické rozhodnutie alebo veľkolepá myšlienka, ale skôr stretnutie sa s udalosťou, s Osobou, ktorá ponúka životu celkom nový horizont a tým aj zásadné smerovanie.». Tieto jeho slová nás jasne vyvádzajú z jednej mylnej predstavy: že totiž láska, tá kresťanská, je len niečo spontánne a príjemné. Láska je aj stretnutie, poznávanie, hľadanie, štúdium. V každom prípade, pre nás kresťanov láska je dar, ktorý dostávame, ale ktorý si aj máme prosiť. Lebo inak naša viera zostane chladná

3. Niekto by povedal: je potrebné prejsť od viery k láske. Mohli by sme však aj povedať: objavme v našej viere lásku. Viera a láska majú byť vždy pospolu, inak viera nie je vierou a ani láska láskou.

4. Kresťanstvo nás teda učí, že láska môže prísť, ale nás aj učí, že lásku treba prijať. Preto tie naliehavé prosby: zostaňte v mojej láske. Milujte sa navzájom. Nie preto, že to tak vždy budeme cítiť, ale preto, že sme k tomu povolaní. Kiežby refrény Jánových slov povzbudili naše srdce k láske aj tam, kde už sme stratili odvahu.

5. velkonočná nedeľa roku B

Posted in Nedele a sviatky on 04/05/2012 by mojblogpag65

1. Prvé čítanie nám dáva dva krásne podnety.

Ponajprv ten realizmus Pavlovho ťažkého zaradenia sa medzi kresťanov. Nikto totiž nevedel, či to nie je len nová lesť tak horlivého prenasledovateľa. Toto nám svedčí, že veriaci nemajú byť naivní a nemajú veriť len na slová. My sme náboženstvo Slova, ale toto slovo sa stalo človekom, stalo sa skutkami, vzťahom. My niekedy myslíme, že všetko sa dá vyriešiť slovami. Ak niečo pokazíme, stačí sa ospravedlniť. Ale ak za slovami nie sú aj činy, nikoho to nepresvedčí. A lacné odpúšťania nie je pozitívna prax … môže byť aj veľmi nebezpečná. Dôvera sa získava ťažko a Cirkev nemá byť miestom naivného a lacného odpustenia. Keď sa však Cirkev presvedčila, že Šavol /Pavol dáva život pre Krista – tak tu už videli, že sa naozaj zmenil.

Cirkev sa v pokoji rozvíja … vzrastá. U nás je to niekedy tak, že keď máme pokoj, tak rozvíjame všetko možné, len nie náš život viery. Potom prídu ťažkosti a útrapy a vtedy sa začnem modliť, riešiť, vtedy mám všetky možné otázky, výčitky … Ak sa nenaučíme rásť v pokoji a venovať čas Bohu vtedy keď nás nič netrápi, tak sa nečudujme, že ho nevieme nájsť ani v ťažkostiach. Hradby mesta sa budujú v čase mieru, počas vojny sa to nedá …

2. V druhom čítaní nám Ján z mosta doprosta hovorí niečo podobné, ako sme si priblížili v prvej myšlienke zo Skutkov. Slovo a jazyk sú dôležité, ale ak niet skutkov a pravdy …

3. Krásne slová o viniči nám hovoria niečo do duše. Dostali sme veľa. Teraz sa len čaká, že to začne prinášať ovocie. Samozrejme, vždy je nebezpečenstvo, že odpadneme, odtrhneme sa od viniča. Potom uschneme. Ale ak by sme chceli trochu doplniť toto Ježišove podobenstvo, možno niekedy nastáva aj toto: my  sme na viniči, sme veriaci, ale sme už uschnutí, polomŕtvi, medzi nami a kmeňom to neprúdi tak ako by to malo prúdiť. Preto neprinášame ovocie. Skrátka, naša kresťanská existencia nemôže byť bez živého spojenia s ním … a naše dni … spomenieme si vôbec na neho