Sk-5 Cirkev v časoch apoštolov

Technické rozdelenie kapitol sa nie vždy zhoduje s literárnym a obsahovým rozdelením textu. Stačí len trochu pozorného čítania a zbadáme, že optimistický opis veľkodušnosti niektorých  veriacih apoštolskej komunity v Jeruzaleme (Sk 4,34-37) pokračuje v dramatickom opise hriechu Ananiáša a Zafiry (Sk 5,1-10). Keď teda čítame pospolu túto veľkodušnosť, ale aj hriech, ktorý sa vkráda do spoločenstva Cirkvi, dáva nám to realistický obraz Cirkvi. Cirkevné spoločenstvo, veriaci, nie sú uchránení od možnosti hrešiť a hneď v prvopočiatkoch Cirkvi sa tieto skutočnosti objavujú. Niektorí exegéti v exemplárnom prípade týchto manželov vidia symbolicky naznačený prvý hriech Adama a Evy, tentokrát v Cirkvi

Apoštoli sú ako Kristus – hovorí sv. Lukáš, keď nám opisuje prvú Cirkev. Ich rukami, tak ako skrze Krista, sa dejú znamenia a zázraky. Takto v tichosti a v jednoduchosti sa rodí spoločenstvo veriacich, ktoré sa postupne dostáva do povedomia ľudí. «Ľud ich velebil». Takéto spoločenstvo rastie a vzbudzuje žiarlivosť vedúcich predstaviteľov národa.

A tak nastáva nový proces proti apoštolom. V tom prvom, vo 4 kapitole predmetom skúmania bolo uzdravenie a v tomto prípade sudcovia nenachádzali dôvod trestu. V tomto druhom procese je v hre zákaz učiť v Ježišovom mene. Ježišova smrť nutne poukazuje na to, čím sa Židia postavili proti Božím plánom – aj keď apoštoli jasne hovoria, že toto Boh veľmi ľahko vie prehliadnuť, ak sa obrátia. Odpor vypočúvateľov sa teda koncentruje na skutočnosť, že apoštoli ich obviňujú za smrť nevinného človeka. Lukáš však veľmi akútne poznamenáva, že to bola žiarlivosť, ktorá hnala saducejov k tomu, aby zakročili voči tejto novotvoriacej sa skupine, ktorá sa odvažuje prehlasovať príchod Mesiáša za uskutočnený. Žiarlivosť a žiarlivé stráženie svojho postavenia.

Do opisu tohto procesu je zapojená zmienka o zázračnom vyslobodení apoštolov z väzenia: Lukáš spomína takéto situácie viac krát: Peter bude zázračne vyslobodený z Herodesovej ruky (Sk 13) a istým spôsobom aj Pavol vo Filipách, keď uprostred noci sa otvorí žalár a rozlomia sa putá. Toto všetko podčiarkuje, že je skutočne Božou vôľou, aby slová o Ježišovi boli ohlasované. Už Ježiš to predpovedal a tak sa aj deje, Božie slovo sa ohlasuje uprostred súženia a prenasledovania. Apoštoli sú však opäť veľmi priami a odhodlaní: je dôležité to, čo chce Boh a nie to, čo chcú ľudia. Ježiš bol povýšený na vládcu a spasiteľa, v jeho mene je potrebné obracať sa k Bohu.

Táto jasnosť a priamosť vzbudí aspoň u niektorí predstaviteľov židovstva skutočne otázku o tom, či náhodou v apoštoloch nepôsobí Boh. Lukáš cituje Gamaliela, ktorý bol aj učiteľom sv. Pavla (Sk 22,3)

Nezabúdajme teda, že v Cirkvi popri obrovskej veľkodušnosti môžu vždy nastať prípady zrady a vnútornej falošnosti. Skúsme porozmýšľať ako nadobudnúť takú vnútornú jasnosť a odhodlanosť  «vydávať svedectvo o Ježišovi», «učiť v jeho mene», «zvestovať Krista, Ježiša». Prosme si, aby v týchto časoch, kedy sa opäť stávame maličkým stádom, mohol nás ľud navôkol velebiť («ľud ich velebil»).

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: