Posledná večera

1. Veľký (zelený) štvrtok je pre nás spomienka na prvú Eucharistiu. Neviem, či vás niekedy napadla podobná myšlienka ako mňa, totiž, položiť si takúto otázku: ako sa vlastne odohrala tá «posledná večera»?  To Ježišove gesto: vziať chlieb, vziať kalich s vínom – kde sa to vlastne vzalo? Bolo to obsiahnuté v tej večeri, alebo je to niečo nové? Ježiš poslal učeníkov pripraviť si miestnosť pre jedenie Veľkonočného Baránka, ale o tom jedení Baránka sa nikde nič nespomína v evanjeliách. Evanjeliové rozpravy sú veľmi stručné a vôbec sa nenamáhajú hovoriť o tom, čo všetko veľkonočná večera obsahovala.

2. *Nemáme k dispozícii texty, ktoré by nám opisovali židovskú veľkonočnú večeru v Ježišových časoch. Máme len trochu neskoršie svedectvá židovských textov, ktorých redakcia bola okolo roku 200 po Kristovi. Z nich teda môžeme čerpať niektoré postrehy. Najprv sa požehnal deň nad prvým kalichom vína a potom sa prinášli rôzne jedlá pred hlavu hostiny, samozrejme medzi nimi bol nekvasený chlieb. Neskoršia tradícia hovorí, že hlavnému predsedajúcemu priniesli aj tri kusky nekvaseného chleba položené na sebe. Hlavný predsedajúci rozlomí tú vrchnú, prikryje jednu zlomenú časť obrúskom a druhú nechá na zvyšných dvoch chlebíkoch. (Zlomený chlebík sa zdá má dosť veľkú dôležitosť, lebo nad ním sa osobitne modlí. Prikrytá čiastka nekvaseného chlebíka, sa uchováva skrytá počas celej večere a nakonci sa zjedla bez veľkých komentárov. Po nej nastáva záverečné dobrorečenie.) Tieto tradície nepoznáme ako antické, ale nemôžeme ich ani úplne vylúčiť.

3. *Skôr než sa začne jesť, najmladší syn má za úlohu spýtať otca (hlavný pri stole) klasickú otázku o zmysle tejto večere. A otec je povinný jemu a všetkým vysvetliť históriu: začína sa od Abraháma a Otcov, ktorých Pán povolal do zasľúbenej zeme a prechádza do zostúpenia ich potomstva do Egypta, kde zase Pán poslal Mojžiša, aby ich priviedol do Otcom zasľúbenej zeme. Tu sa vysvetľuje aj prečo sa je Baránok (Boh ušetril prvorodených Izraela), horké zeliny (horký bol život v otroctve), prečo nekvasené chleby (bolo treba utekať a nebol čas pre kvasenie chlebov). Počúvajúc a prežívajúc tieto udalosti každý člen vyvoleného národa mal prežívať radosť z toho, čo Boh urobil pre svoj ľud. Rabbi Aquiba dáva tejto večeri aj mesiášsky charakter, lebo slávením Paschy Izrael nielen ďakuje, ale očakáva plnosť vykúpenia. Potom sa požehnáva druhý kalich a po ňom nastáva rituálna večera. Po nej sa ďakuje a predstavuje sa tretí kalich vína s požehnaním pre zem, z ktorej má pôvod jedlo. Napokon sa ďakuje aj nad štvrtým kalichom vína – to je najslávnostnejšie poďakovanie. Má vyslovene Mesiášsky charakter, teda charakter jeho očakávania a recitujú sa žalmy 115-118.

4. Boli rôzne pokusy umiestniť Ježišove originálne slová (toto je moje telo … toto je krv novej zmluvy …) do týchto rítov. Všetko to, čo evanjelisti okolo poslednej večere spomínajú súvisí so židovskými tradíciami (chlieb a jeho lámanie, kalichy vína, záverečné chválospevy. Umývanie nôh môže byť originálna vsuvka, ale existovalo umývanie rúk a pri večeri bola nádoba na umývanie)

5. Môžeme teda povedať, že Eucharistia je skutočne aj pokračovanie židovskej tradície, ktorej Ježiš v posledných chvíľach svojho života dal nový zmysel. Predvídajúc svoju smrť, ale aj vedomý si jej vykupiteľského charakteru, odovzdáva apoštolom nový (obnovený) rítus, ktorý samozrejme po zmŕtvychvstaní je ešte lepšie a hlbšie obnovený. Dlhší čas Eucharistia sa slávi v židovskom prostredí, v tesnej súvislosti so židovskými zvykmi, avšak určite nadobúda charakter často opakovanej slávnosti, nielen raz za rok, ale týždenne, prvý deň po sobote, na pamiatku zmŕtvychvstania. Neskôr v prostredí stále menej židovskom sa z lámania chleba vyvinie sv. omša.

 
6. Nech si hovorí o kresťanstve kto chce, čo chce – omša sa slávi od čias Ježišových. Je to jeho pamiatka. Neexistuje iná súvislejšia pamiatka na svete. Škoda, že ju dnes tak mnohí opúšťajú: lebo je šport, lebo je víkend, lebo sme unavení po celom týždni … lebo mi to nič nedáva, lebo kňazi slabo kážu … lebo ostatní sú pokrytci. A predsa ten Ježiš, v Jeruzaleme, v tej hornej miestnosti – vložil sa celkom celý do tejto pamiatky na seba. Hneď po nej išiel do Getsemany, aby tam uskutočnil to, čo povedal – totiž dal seba.


*podľa Fonte: Sofia Cavalletti, Ebraismo e spiritualità Cristiana Cap.X, Editrice Studium – Roma, 1966

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: