O pútnikoch, turistoch a tulákoch

Moja dvojmesačná cesta «ruského pútnika» sa skončila. Isto ruský pútnik nemal Škodu Octaviu Combi, a asi sa aj trochu viac postil, ale … ciele sme mali skoro tie isté. Preto prijmite zopár myšlienok na túto tému pútnikov, turistov a tulákov (podľa D´Alessio D., Vangelo e postmodernitá, 2007)

1. «Z milosti Božej som človek a kresťan, podľa toho čo robím v živote, že som veľký hriešnik a podľa povolania som biedny pútnik, ktorý chodí z miesta na miesto. Moje pozemské dobrá, ktoré vlastním sú tieto: chlebník  na pleci, trochu suchého chleba a Biblia.» Mnohí ľudia dnes, možno ešte viac než v minulosti, chodia sem a tam. Menia pracovné miesta, bývanie, striedajú kontinenty … menia sa ich priateľstvá i manželstvá. Dá sa však ešte byť pútnikom?

2. Pútnik potrebuje pevné ciele, pozná cieľ svojho putovania, alebo aspoň to, čo hľadá … mnohým však práve toto chýba. Nie dlhodobé záväzky, nikde nie nič natrvalo, aj keď sa im tam dobre býva, všetko je len prechodný pobyt … mať stále otovrené dvierka pre zmenu … nikde sa nezakopať … nenechať si ujsť nové príležitosti …

3. Keď teda sme stále v pohybe a nie sme pútnikmi, čím vlastne sme? Podobáme sa turistom a tulákom. Turista príde, všetko si obzrie a keď ho to začne nudiť, tak ide ďalej. Tuláci  sú zase tí, ktorí by sa ani nechceli hýbať, ale neúprosné okolnosti ich k tomu nútia. Chodia sem a tam, nepáči sa im to, ale inak sa nedá. Môžeme byť turistami a tulákmi aj bez veľkých fyzických pohybov – prieberčiví, donútení ľudia tretieho tisícročia.

4. Medzi turistom a tulákom sú z istého hľadiska veľké rozdiely. Turista si vyberá, môže si zaplatiť, tulák nemá nič, chodí a hľadá lebo  ku všetkému je donútený silou okolností. Avšak aj turista i tulák môžu zbadať spoločný problém. Obom chýba zmysel toho všetkého chodenia.

5. Samaritánka z evanjelia je tiež unavená z ustavičného chodenia po vodu, z ustavičného pohybu, ktorý už stráca svoj zmysel.  Okamžite sa chytá Ježišových slov, keď hovorí o vode večného života, ktorá zaháňa smäd navždy. “Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!”  To by bolo … ale … pozor, nejde tu len o to, aby sme «nechodili», ale aby sme našli zmysel našeho deného a únavného chodenia. Ten zmysel sa dá nájsť.

6. Ako sa vlastne tá Samaritánka k nemu priblížila. Tak, že Ježiš si od nej pýtal vody, aby sa mohol napiť. To je zaujímavá cesta. Evanjelizácia teda nemusí byť len o tom, že každému povieme ako má žiť a čo má robiť, ba ani o tom, že len my každému niečo dávame. Evanjelizácia sa môže začať aj tam, kde vieme pokorne o niečo poprosiť. Lebo aj my sme smädní po tej normálnej obyčajnej vode.

7. S radosťou budeme chodiť denne k studni s obyčajnou vodou, keď budeme mať nádej, že pri nej nájdeme niekoho, kto nám otvorí nové horizonty, v ktorých sa zmení naša každodennosť.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: