28 nedeľa v období cez rok

Posted in Homílie on 13/10/2012 by mojblogpag65

1. Ak prvé čítanie hovorí o dôležitosti múdrosti, tak evanjelium zase poukazuje na novú múdrosť, ktorá sa ukazuje pri Ježišovi.

2. Kráľ Šalamún, ako vieme z biblického rozprávania, «mal múdrosť» pýtať si «múdrosť» a nie niečo iné. Vidíme tu teda, že aj v našom kresťanskom živote je potrebné sa vedieť zastaviť a zamyslieť sa, za čím sa vlastne tak naháňame, čo potrebujeme alebo si myslíme, že potrebujeme a v konečnom dôsledku, o čo vlastne prosíme Boha. Ale kde máme záruku, že to, o čo prosíme a o čom sme tak presvedčení, že to je práve to, čo najviac potrebujeme, je to najsprávnejšie. Je teda potrebné urobiť v našom uvažovaní ešte jeden krok späť: prosiť si o základnú múdrosť, totiž prosiť si od Boha jeho múdrosť a nezotrvávať tvrdošijne len na tom, čo chceme my. Ak sa teda vložíme do Božích rúk, zrazu zistíme, že všetko, čo prichádza je od neho a budeme schopní radostne a silne prekonať aj skutočnosti a situácie, ktoré by sme za normálnych okolností nevedeli prijať.

3. Evanjeliové rozprávanie môžeme rozdeliť do troch častí, scén. Najprv príchod bohatého mladíka a jeho dialóg s Ježišom, potom Ježišove o nebezpečenstve bohatstva, ktoré udiví učeníkov a napokon Ježišove paradoxné vyhlásenie o bohatstve tých, ktorí opustili všetko.

Smutný pre tie slová odišiel, lebo mal veľký majetok

3.1. Bohatý mladík by mohol byť obrazom dobrého vzorného kresťana – povedali by sme kresťana na úrovni, azda aj na trochu vyššej úrovni. Čo by malo charakterizovať kresťana na dobrej úrovni? To, že nepácha hriechy? Alebo to, že koná takmer stále niečo dobré? Zaiste aj tieto skutočnosti. Ale všimnime si, že v postave tohto bohatého a veľmi čnostného mladíka je ešte jedna dôležitá skutočnosť, ktorá by nemala chýbať kresťanovi, ktorý chce byť na dobrej a vyššej úrovni: totiž hľadanie, neuspokojenie sa s tým, čo som a čo robím, ba ani s tým ako prežívam svoj dobrý život. Hľadám niečo viac. Koľko krát si povieme: ja som dosiahol môj zenit, ja som takýto, ja viac nemôžem, a pod. Mala by byť však istá sila, ktorá nás ženie do konfrontácie: čo máme robiť, čo môžeme robiť viac, lepšie … čo môžeme urobiť, čo tu ešte nebolo? Lebo toto je tak trochu choroba kresťanov: veľmi často sme pasívni, čakáme, že niekto za nás niečo vymyslí … a keď niekto niečo vymyslí, sme veľmi pohotoví ho skritizovať. Nám sa však často nechce vyjsť z našej priemernosti, donútiť sa ku konfrontácii … ak toto nie je v nás tak si odnímme veľmi rýchlo titul dobrého kresťana.

3.2. Mladíkove nadšené hľadanie sa skončilo neúspechom. Nuž, mohol by niekto povedať: «tak bolo mu to treba? Vidíš, lepšie je veľa sa nepýtať a pekne plniť to, čo sa má plniť.» Hej, v uzavretej a obmedzenej logike, máte veľkú pravdu, ale vzhľadom na svet a na ľudstvo, takto uvažujú len egoistickí ľudia, ktorí sa radi skrývajú v tieni a vezú na čierno vo vlakoch, ukrytý na vozoch – však nech iní platia a nech iní poháňajú kone a zoženú im niečo na žranie, nám stačí sa pekne v tichúčku viesť. Túto logiku však treba odhaliť a odstrániť.

3.3. Môžeme byť vďační tejto stránke evanjelia za to, že nám ukazuje realisticky, že Boh chce od nás niečo veľké. Niečo, čo takmer ani nie je v našich silách. Mladík odišiel, my nevieme, či sa niekedy ešte potom vrátil. Jeho odchod však zostáva symbolom skutočnej serióznej požiadavky. V živote, aj v živote viery, sa musíme skutočne konfrontovať s Bohom a musíme vedieť, že keď sme s ním, tak skutočne nejde iba o veľa, ale ide o všetko. Boh môže žiadať všetko, aj to, čo je najviac naše. Vieme, že pri týchto skutočnostiach nám niekedy prechádzajú zimomriavky po chrbte

3.4. Netreba však v tom vidieť jeho krutosť, ale skôr jeho náročnú múdrosť. Ježiš nám to vzápätí, paradoxne všetko vysvetľuje. Ak sa Peter pýta, čo teda znamená všetko opustiť, Ježiš jednoznačne hovorí: tí, čo všetko opustia, budú mať stonásobne viac, a pozor, tu na tomto svete. Všetko to, čo opustili, presne to. V tom je nová múdrosť evanjelia, nová múdrosť života. Opustiť preto, aby sme mohli mať sto násobne viac. Mnohí toto aplikujú na rehoľný život. Opustíš dom a máš sto domov, opustíš bratov a máš ich sto – aspoň teda nateraz to u saleziánov platí tak, keďže je nás 200. Sú však aj menšie rehole – no nikde nie je napísané, že číslo je rozhodujúce, niektorí bratia fakt dajú zabrať aj za desiatich🙂

Poprosme si teda odvahu konfrontovať sa s Ježišom a ísť napred, nebojme sa toho, čo od nás žiada ale tešme sa z toho, čo nám chce dať – ak pravda budeme mať odvahu dať mu čo žiada. Tam, kdesi je ten dramatický moment. Ale určite nie tragický.

27 nedeľa v roku B

Posted in Uncategorized on 06/10/2012 by mojblogpag65

1. Texty dnešnej nedele sú ladené na tému manželstva. No manželstvo nemusí byť jedinou témou tejto nedele.

2. Všimnime si Adama, prvého človeka. V podstate on nehľadá manželku, ale hľadá hlboký vzťah, v ktorom by sa necítil sám. Už toto môže byť témou pre všetkých, ktorí sú v manželstve. Otázka o tom, či sa necítiš sám.

3. Je zaujímavé, že čím nás je viac na svete a čím sme zabezpečenejší tým viac sa rozmáha fenomén samoty. Istým spôsobom je našou úlohou, obzrieť sa okolo seba a skúsiť poskytnúť niečo osamelým ľuďom. Aby sa nikto necítil sám. Lebo, človekovi nie je dobre samému, osamotenému.

4. Je tu teda aj priestor uvedomiť si, koho máme okolo seba. Za koho môžeme ďakovať. Prehodnotiť naše vzťahy s inými, hĺbku týchto vzťahov. Lebo niekedy sme sami aj preto, lebo nevieme ísť na hĺbku.

5. V každom prípade, ako čítame v knihe Genezis, nájsť uspokojenie vo vzťahoch je dar Boží. Prosme si o tento dar, či už v samotnom manželstve, ale aj vôbec v celom živote. Prosme Boha za našich priateľov, za tých, ktorých poznáme a za tých, ktorých ešte nepoznáme. 

Prajem vám krásnu nedeľu … a môžte niekoho aj navštíviť. Mňa nie – to by ste nestihli

26 nedeľa v období cez rok

Posted in Uncategorized on 29/09/2012 by mojblogpag65

Image

Aj keď sme blízko Ježiša, svoje vnútro si musíme o to viac strážiť

1. Myšlienka, ktorá sa tlačí do popredia v tejto nedeli je žiarlivosť, konkrétne duchovná žiarlivosť. Keď konáme dobro, prirodzenou odmenou je to, že nám ľudia ďakujú alebo nás uznávajú. A ak sa stane, že sme jediní v okolí, ktorí vieme a robíme niečo, za čo sú nám iní vďační, tak nesmierne pozdvihuje naše sebavedomie. Preto sa ľahko stáva, že ak vidíme niekoho iného robiť to, čo my robíme, vidíme v tom ohrozenie. 

2. Preto vidíme, že v živote nestačí len konať dobro, ako si to myslia niektorí «veriaci» … stačí, že konám dobro. Treba sa starať aj o naše vnútro a skúmať myšlienky a pocity, ktoré sa v nás rodia. Tieto, ak nie sú pod kontrolou, môže priviesť do skazy všetko dobré, čo konáme. Učeníci – Mojžišov vyvolenec a obľúbenec Jozue i Ježišov najmilovanejší Ján – to sú práve osoby, ktoré môžu najviac cítiť ohrozenie … lebo sa veľmi naviazali na svoje prednostné miesto. Oni nebojujú za svoje miesto, skrývajú sa za úctu k svojmu Majstrovi, za kolektívny záujem – ale v podstate im ide o seba. Opravdivo veľké osobnosti a aj sám Boží Syn nám ukazujú, že pri konaní dobra netreba zabúdať na vnútornú disciplínu.

3. Vnútorný život človeka zostal v našej dobe ponechaný na pospas. Ešte komunisti sa snažili o budovaie nejakého morálneho profilu budovateľa komunizmu, ale to bolo nateraz asi posledné verejné slovo, ktoré chcelo vstúpiť do vnútra človeka a formovať jeho myslenie. Ustráchaný z každej ideológie, postkomunistický svet (nám hovoria že sme postkomunistické krajiny, ale Taliansko a Francúzsko mali tiež pol mozgu červeného aj napriek tomu, že systém zostal kapitalistický) si dal záväzok nehovoriť nikomu nič. Aspoň nie priamo. Ochraňovať privacy. Každý si môže myslieť, čo len chce a nikto nemôže nikomu vnucovať, čo si má myslieť. Táto situácia je však istým spôsobom nebezpečnejšia a oveľa zákernejšia než tá predchádzajúca. 

4. My kresťania by sme mali nájsť odvahu hovoriť o tom, že poznať a formovať vnútro človeka je dôležité. Človek rastie vtedy, keď si vie otvoriť svoje vnútro, konfrontovať sa, keď si vie uvedomiť, že aj (a to predovšetkým) vo vnútri sa odohrávajú dôležité boje. So zlými vlastnosťami, ktoré sa rodia a formujú v našom vnútri, treba bojovať. Do nášho vnútra by mali prichádzať rozhodné slová, ako tie Mojžišove, ako tie Ježišove, ktoré usmerňujú, odhaľujú, otvárajú nové horizonty. Aj náš blížny môže splniť túto funkciu

5. V evanjeliu sa k scéne, v ktorej Ježiš napomína Jána pridávajú vety, ktoré vyjadrujú jednu veľkú pravdu: sme pozvaní byť otvorenými a veľkodušnými voči iným, ale v rovnakom čase prísni a nároční voči sebe samým. Všimnime si, že nikto nikomu nemá odtínať ruku alebo vylúpiť oko … to musíš urobiť ty sám sebe. Vo výchove seba ide o to: nikto za nás nemôže urobiť to, čo môžeme urobiť iba my sami. 

6. Celkom osobitne by sa dalo meditovať nad jasnými, až tvrdo jasnými slovami sv. Jakuba. Podľa sv. Jakuba odzvonilo bohatstvu. Veru, kto uveril v Ježiša, ten vie, že zlato a striebro zhrdzavelo, pekné šaty rozožrali mole, všetko bohatstvo je hnilé. Otázka však znie: Kto uveril v Ježiša a v jeho posolstvo?

7. Teda kresťan má odmietať všetko, zriekať sa všetkého? Nie celkom, a nie vždy, ale má si uvedomiť, tak ako nám to hovoria posledné vety úryvku, že tam, kde je bohatstvo, tam treba zodpovednosť a slobodu srdca. Inak sa bohatstvo stane naším odsúdením. Dejiny Cirkvi nám však v postavách mnohých svätých hovoria, že bohatstvo sa môže stať aj cestou, nástrojom  svätosti. 

25 nedeľa v období cez rok

Posted in Homílie on 22/09/2012 by mojblogpag65

1. Nuž to máme teda takú «riadnu psychologickú poradňu» v túto nedeľu. Ponajprv sú tu myšlienkové pochody hriešnikov, ktorí kujú svoje zločinné zámery proti spravodlivému, potom sv. Jakub horlivo poukazuje na možnosti ako prekonať sváry a žiarlivosti v komunite a napokon evanjelium nám ukazuje, ako apoštoli v dynamike svojej skupiny zostávajú zahanbení mlčať pred Ježišom, lebo sa habia za svoje hádky o prvenstve a dobre vedia, že Ježiš by si také reči a túžby neprial.

2. V každom prípade, nielen z týchto textov, vieme, že kresťanská viera nie je dajaká tabletka na vyriešenie všetkých problémov. Ba práve naopak, kresťanstvo má vysoký nárok, vysoký cieľ, chce ponúknuť veľké ideály spoločenstva, ktoré samozrejme potom narážajú na mnohé ťažkosti. Preto si neraz niekto povie: no asi je lepšie sa nestretávať. Asi je lepšie sa rozísť, rozviesť. Preto farské spoločenstvá a mnohé manželstvá, aj kresťanské, zažívajú tiché alebo hlučné odchody.

3. Všetkým by sa páčilo, keby kresťanstvo bolo bez hádok, pokojné, bez žiarlivostí, bez závistí. Ba niekedy sa zdá, akoby práve iné náboženstvá boli na tom v tomto ohľade lepšie. Nechcem sa opakovať, nezabúdajme, že náš ideál je vyšší, omnoho vyšší … a preto aj náročnejší. V čom je ešte náš kresťanský život dnes ťažší?

4. Naša veľká ťažkosť spočíva v tom, že cez televíziu a všetky masovokomunikačné prostriedky sa do nás dostávajú mentality a spôsoby, ktoré ponúka dnešná odkresťančená doba. A my síce teoreticky odmietame veľa vecí, ale napokon sa im predsa len prispôsobujeme. Lebo mentalita môže do nás vstupovať aj cez to, čo horlivo odmietame. Jeden z prvkov súčasnej mentality je dvojitá skutočnosť: ponajprv je to zdanie i konkrétna realita, že pre život si stačím sám a viem si ho zariadiť sám, preto si aj môžem zvoliť s kým budem a s kým nebudem. Toto veľmi napomáha kríze spoločenstva, spoločného života – všetko sa dá zariadiť aj inak, dá sa z toho ujsť a každý nejako môže prežiť. Farnosť už vôbec nie je takou silnou sociálnou ustanovizňou ako voľakedy. Voľakedy ľudia na dedine nemohli žiť bez farnosti, lebo to bola tá istá spoločnosť, ktorá potrebovala byť spolu preto, aby prežila. Dnes je farnosť iba možnosť, ktorá sa nezdá nevyhnutnou. Preto, ak je vo farnosti problém, tak tam nemusím byť

5. Dnešná nedeľa nám takto dáva otázku asi tohto typu: máš chuť bojovať o vzťahy, chuť namáhať sa a niečo aj obetovať, alebo si iba ten, ktorý uteká odtiaľ, kde sú zvady, žiarlivosti, náročné situácie, ktoré vyžadujú pokoru, nový začiatok, odpustenie. Možno si opustil farnosť a myslíš si, že si svoju vieru môžeš žiť aj sám … nečudujem sa ti, ale aj ti hovorím nemáš pravdu.

6. Ak niekde nie sú zvady a ťažkosti tak to môže mať dve príčiny: alebo je tam tvrdý diktát a moc, takže si nikto nič nepovie, alebo sa vskutku stane, že si ľudia sadnú. Ale medzi tým sú priestory pre budovanie a výchovu spoločenstva, pre investíciu do spoločenstva. Kto len uteká, ten riskuje, že prejde veľa vzťahov, veľa spoločenstiev a stratí život ako tulák … kdežto, keby zainvestoval do obetavosti a budovania, možno by to mohlo byť celkom inak

24 nedeľa v roku B

Posted in Homílie on 15/09/2012 by mojblogpag65

Kto nás odvádza od pravej cesty, ten môže zostať milovaný, ale treba mu povedať, čo si myslíme

1. Zaujímavé a tak trochu tajomné je to prvé čítanie od proroka Izaiáša. Pánovmu služobníkovi – táto stať je jeden tzv. spevov o Pánovom služobníkovi – je najprv otvorené ucho.  Teda zrejme počúva a rozumie pokyny svojho Pána. Potom ide neohrozene napred, neustúpi od zvolenej cesty, ktorá mu bola povedaná a prijíma všetko to, čo mu táto jeho cesta prináša: údery, potupy …

2. Čo to počul ten Pánov služobník, že je taký odhodlaný? V čom nachádza tú obrovskú silu ísť napred a neustúpiť? Prečo mi ešte dobre nepočujeme? Prečo sa naše počúvanie nemení na silu a odhodlanie? Tak si teda poprosme, aby nám boli otvorené uši pre Slovo, ktoré je silnejšie ako my a naše schopnosti.

3. Ježiš je na tejto ceste odhodlania. Vie, že jeho cesta bude cesta zavrhnutia a potupenia. On nesmie zaváhať a ustúpiť z tejto cesty. A tu zrazu ten, ktorý najsprávnejšie odpovedal na jeho otázku, ktorý ho najlepšie spoznal alebo azda, vedel to najpohotovejšie a najlepšie vyjadriť, ten stáva sa pre neho pokušiteľom, chce ho odviesť od cesty, na ktorú sa odhodlal.

4. Ježiš nie je dajaký vyhľadávač utrpenia. Ani jeho Otec, náš Boh, nie je dajaký krutovládca, ktorý dáva v mene svojich záujmov zabiť svojho Syna.  Ale bolo treba priblížiť sa do Jeruzalema, priblížiť sa k jeho srdcu, k jeho obyvateľom. Oni sú prvorodení dedičia, oni sú stred vinice. ježiš aj ako človek vie, že v Jeruzaleme málokto dobre pochodil. A má už aj sám dosť dobrú skúsenosť. Nikto však a nič ho nemôže odradiť, aby tam išiel. Ani učeník, ktorému pridelil prvenstvo. Lebo láska sa spojila s Jeruzalemom, aj keď Jeruzalem odpovedá tak, ako odpovedá. A tá láska je nerozlučná.

5. Namiesto fatalistických myšlienok o Kristovom utrpení bude azda v túto nedeľu lepšie, keby sme sa pozreli na to, či vieme spájať lásku a utrpenie, či neopúšťame veľmi ľahko pri prvom náznaku nepríjemnosti a bolesti tých, ktorých sme sa zaviazali milovať. Skúsme si nevymáhať falošné právo na lásku spojenú len so šťastím a spokojnosťou. Paradox je v tom,  že šťastie sa môže zrodiť aj z veľkodušne prijatej nepríjemnosti. A naopak: kto všemožne hľadá len príjemne šťastie, stáva sa čoraz viac smutným.

11. nedeľa cez rok

Posted in Uncategorized on 14/06/2012 by mojblogpag65

Božie slovo tejto nedele nám predstavuje obrazy z prírodného rastlinného prostredia. Strom, obilie, klíčenie, rast. Prorok Ezechiel predstavuje obraz stromu, v ktorom je Boh aktívny. Halúzka z vysokého cédra, ktorú on vezme a zasadí poníži veľký veľký strom. Ježišove podobenstvá sú zase naopak postavené na veľkej pasivite. Zrnko obilia či horčičné zrnko rastie samo, ani sa nevie, ako, je v nich sila.

Spoločným menovateľom oboch podobenstiev je povýšenie malých a bezvýznamných na úkor veľkých a významných. Malé zrnko, najmenšie sa stane veľkým stromom. Mnohí si tu kladú otázku, ako sa stať veľkým stromom, ale zabúdajú na tú druhú, podstatnejšiu: ako sa stať najmenším zrnkom.

To, že sme ponížení (od iných) alebo neschopní a málo sebe dôverujúci, to ešte neznamená, že sme skromní a ponížení. Skromnosť je nadobudnutá a vypracovaná vlastnosť.

Kedy už konečne my stromy poľa porozumieme, že je to Pán, ktorý povyšuje a ponižuje? Naše smolné dni, naše nenaplnené dni, naše úspechy i neúspechy sú od Pána. Za tým je on – niekedy taký mlčanlivý. A predsa je možné ho tam nájsť.

6. veľkonočná nedeľa

Posted in Homílie on 12/05/2012 by mojblogpag65

Niekedy sme tak blízko lásky a predsa smutní … často aj preto, že ju nevieme objať, učiť sa jej

1. Čítania, ktoré počúvame, najmä evanjelium a list sv. Jána, nám hovoria o láske. Zaiste, toto všetko by nás tak trochu malo priviesť k uvažovaniu o láske, lebo všetci si myslíme, že vieme, čo je láske, oddávame sa jej obrazom, nechávame sa unášať predstavami o nej ale …

2. Benedikt XVI. to povedal veľmi jasne:  «Uverili sme v Božiu lásku – tak môže kresťan vyjadriť svoje základné životné rozhodnutie. Na začiatku toho, že je niekto kresťanom, nestojí etické rozhodnutie alebo veľkolepá myšlienka, ale skôr stretnutie sa s udalosťou, s Osobou, ktorá ponúka životu celkom nový horizont a tým aj zásadné smerovanie.». Tieto jeho slová nás jasne vyvádzajú z jednej mylnej predstavy: že totiž láska, tá kresťanská, je len niečo spontánne a príjemné. Láska je aj stretnutie, poznávanie, hľadanie, štúdium. V každom prípade, pre nás kresťanov láska je dar, ktorý dostávame, ale ktorý si aj máme prosiť. Lebo inak naša viera zostane chladná

3. Niekto by povedal: je potrebné prejsť od viery k láske. Mohli by sme však aj povedať: objavme v našej viere lásku. Viera a láska majú byť vždy pospolu, inak viera nie je vierou a ani láska láskou.

4. Kresťanstvo nás teda učí, že láska môže prísť, ale nás aj učí, že lásku treba prijať. Preto tie naliehavé prosby: zostaňte v mojej láske. Milujte sa navzájom. Nie preto, že to tak vždy budeme cítiť, ale preto, že sme k tomu povolaní. Kiežby refrény Jánových slov povzbudili naše srdce k láske aj tam, kde už sme stratili odvahu.