Otec ma poslal a ja vám pošlem od Otca Ducha.

Posted in Rôzne on 08/06/2017 by mojblogpag65

st patrickTrojica. Táto tajomná a krásna pravda našej viery. Zaiste, tak trochu sa nám stratila v zápale hľadania a vyjadrenia tejto pravdy, príliš veľa odborných termínov a cudzích slov … No našťastie človek nie je iba racionalista.

V Írsku si dodnes spomínajú, že sv. Patrik poukázal na trojlístok, keď hovoril o Trojici. Je to taký statický obraz, ktorý hovorí, že jeden je Boh v troch rovnakých ale rozličných osobách.

Od dávnych čias sa používal aj iný prírodný obraz na preniknutie do tajomstva troch. Boh Otec je Slnko, ktoré svieti na oblohe a nik sa naň nemôže pozerať priamo. Syn je lúč svetla, ktorý vychádza zo Slnka a dáva svetu a ľuďom svetlo. Duch svätý je to neviditeľné a hrejivé, čo sprevádza slnečné žiarenie, on je energia, ktorá dáva život každému bytiu. Títo traja sú jedno

Z biblie a od cirkevných otcov sa nám utvoril aj ďalší obraz: Ježiš, Boží Syn a Duch svätý sú dve ruky Boha Otca.

Ako veľmi sa pomýlil veľký filozof E. Kant, keď vyhlásil že z učenia o tajomstvo Trojice nemáme nič praktického  a preto je to zbytočná doktrína. Žiaľ, ako veľmi sme učeníkmi Kanta a nie učeníkmi Krista. Kristus, pomazaný Duchom pri Jordáne, bol milovaný Otcom a miloval Otca, žil medzi nami pre nás a pre neho. Náš Boh nie je vznešený samotár, ale spoločenstvo lásky, ktoré koná v náš prospech. Preto naše poznanie Boha je niečo úplne iné ako židovské, islamské či východné poznanie.

Keď dieťa spočíva v náručí otca matky je spokojné, hoci vôbec nevie, kto sú jeho rodičia. Postupne sa to dozvie. Tak aj my kresťania sme v Otcových rukách. Môžeme byť spokojní a usmiati, aj keď Otca ešte nepoznáme a ich vzťahy nevieme dobre vyjadriť a pochopiť. To nám nemôže zobrať radosť a istotu, že sme milovaní, o tom nám svedčia obe ruky, ktoré sa nás dotýkajú.

 

Príď Duchu Svätý

Posted in Nedele a sviatky on 04/06/2017 by mojblogpag65

logo13[1]

Chce to aj ľudí kráčajúcich podľa Ducha

Dnes ma prebudila opäť zlá správa. Londýn. A všetko ostatné k tomu. Vo svete to dajako vrie.

 

A dnes slávime príchod Ducha. Pre niekoho by tá dnešná situácia mohla byť dôvodom neveriť na to, že je tu, že prišiel, že pôsobí.

Tak radi by sme ho poprosili o to, aby to tu dal do poriadku. Ale môže?

Veľakrát sme plní prosieb. O to a o tamto. Pre seba i pre našich blízkych. Tak trošku zabúdame na lekciu, ktorej sa nám dostalo v prvých Turíciach. Tam sedeli zhromaždení a čakali. Vôbec nevedeli, čo sa bude diať. Ale boli otvorení.

Toto nám tak možno chýba. Otvorenosť voči Duchu. Nielen pýtať, ale otvárať sa. Nielen očakávať, ale aj ponúkať: náš čas, našu ochotu, disponovanosť, ba … aj náš život. Pre Božie kráľovstvo.

Sme stále tak jednou nohou vo svete (keď nám je tak dobre) a jednou nohou pri Bohu, aby sme ho mohli prosiť o to, čo potrebujeme. Ale aj prosby k Bohu môžu byť egoistické. Aj naše slzy nie celkom úprimné (ak plačeme len nad tými, ktorí sú znakom, že strácame náš pokoj. Pre tých, ktorí zomierajú a nás neohrozujú už tak plakať nevieme)

Príď Duchu Svätý, najprv premeň nás a potom svet. Veď kto má teba, nemusí sa báť ničoho, ani toho, čo ohrozí náš blahobyt. Ak je Duch sloboda od všetkého pre Boha. Ak nie, tak je dosť pravdepodobné, že Duch, ktorého vzývame, nie celkom ten Kristov, ale dajaký iný.

5. Veľkonočná nedeľa – deň matiek

Posted in Rôzne on 13/05/2017 by mojblogpag65

Evanjelista Ján venuje celých päť kapitol (13-17) veľmi dôvernému dialógu medzi Ježišom a jeho učeníkmi pri poslednej večeri. Dnešná stať sa začína takými starostlivými slovami, v ktorých je vidieť Ježišov dôverný vzťah k svojím učeníkom, ktorí sa stali jeho priateľmi (Jn 15,15 už vás nenazývam sluhami … nazval som vás priateľmi): Nech sa vám srdce nevzrušuje … veríte v Boha, verte aj vo mňa.

Do smutnej a dramatickej situácie Ježiš prináša učeníkom slová o príbytku, ktorý im ide pripraviť v dome jeho otca. Učeníci prvej hodiny mali podľa Jánovho evanjelia zážitok stretnutia sa s Ježišom v jeho príbytku. Teraz, hoci ide o niečo podstatne nové, predsa si len môžu spomenúť na tú chvíľu: Učiteľ, kde bývaš? Poďte a uvidíte … Šli teda, videli, kde býva, a zostali v ten deň u neho. (Jn 1,38-39) Bola to tak silná chvíľa, že evanjelista poznamenáva aj jej hodinu.

Atmosféra rozhovoru je veľmi vrúcna a osobná. Ježiš hovorí učeníkom, že im ide pripraviť miesto v dome Otca, ale nezabudnime si všimnúť veľmi podstatnú skutočnosť: v tom príbytku, hovorí, vezmem vás k sebe, aby ste boli tam, kde som ja. BUDEME SPOLU. Toto je nebo. Tak ako sa nebo začalo, v tom Ježišovom príbytku, kde prví učeníci zažili niečo úžasné, tak to nebo bude pokračovať: s Ježišom, pri Otcovi. Keby ten vzťah medzi Ježišom a učeníkmi nebol taký vrúcny mohli by sme očakávať otázku: Ježišu a aký bude ten dom, ako bude to nebo, čo to bude za príbytok, bude sa nám tam páčiť? Ale tam nejde o to, čo to bude, ide o to, že to bude miesto, kde budeme s ním, ktorý nás miluje, ktorý nás privedie k Otcovi.

Teda «Byť s milovanou osobou» je viac ako poznať «dom, v ktorom budeme». Toto rozlíšenie nás zároveň privádza k téme dnešnej našej púte a dáva nám do nej osobitné svetlo. MAMIČKA, MÔJ PRVÝ PRÍBYTOK, môj prvý dom, v ktorom bývam. Stretávame sa tu dnes, aby sme spoločne meditovali veľký Boží plán, v ktorom človek dostáva veľkú účasť na vzniku nového človeka. Chceme dnes uprieť zrak na ženy, matky, ktoré nosia vo svojom tele nový život. Ony sú prvým domom pre nové ľudské stvorenie. Aký zvláštny dom, ten dom je ľudská osoba, žena, matka.

Do pokorného obdivu tohto stáročného tajomstva dnes vstúpila necitlivým spôsobom ľudská veda, táto veľmi krásna a dobrá dcéra ľudstva, ktorá sa však nechala presvedčiť o tom, že je všemohúca. A aj keď po prvom ošiali z toho vytriezvela, aj tak jej možnosti zostali v rukách tých, ktorý z nej urobili nebezpečný nástroj svojich chúťok a projektov. A tak by nám dnes niekto mohol povedať: no čo tak obdivujete ženu ako matku? My dokážeme deti splodiť aj v skúmavke, my dokážeme oplodniť neplodné, my dokážeme naprojektovať dieťa a urobiť vám ho aké si požiadate?

Lenže dieťa v matke, to nie je len biologické prostredie – to je deväť mesiacov života v osobe, v najkrajšom dome na svete – najkrajším preto, lebo môže byť vyzdobený láskou. V tom dome, ktorý sa volá matka sa odohráva dialóg lásky, v ktorom dieťa síce nehovorí, ale cíti, počuje a prežíva svoj príchod ako niečo krásne. Preto je tento dom dôležitý, nezameniteľný lebo vzťah lásky, ktorý sa tu tvorí je niečo nenahraditeľné.

Ale veda chce dobre človeku, chce urobiť všetko pohodlnejšie lepšie, či azda nemá za úlohu pomáhať človekovi, odstrániť jeho bolesti? Áno veda má pomáhať človekovi, nakoľko sa dá, ale nie za cenu ohrozenia iných, najmä slabých a nevinných. Tí, ktorí prichádzajú na tento svet majú právo prísť ako prijatí a s celou svojou dôstojnosťou. Vďaka vedeckým pokrokom je dnes možné dopredu vedieť, akú farbu vlasov bude mať dieťa a akými chorobami bude možno v budúcnosti trpieť, pretože všetky somatické vlastnosti tejto osoby sú vpísané do jej genetického kódu už v embryonálnom štádiu. Ale len Otec, ktorý ho stvoril, ho pozná naplno. Len on vie, čo je najvzácnejšie a čo je najdôležitejšie, pretože on vie, kto je to dieťa, aká je jeho najhlbšia identita. Matka, ktorá ho nosí vo svojom lone, potrebuje prosiť o Božie svetlo, aby mohla svoje dieťa poznať do hĺbky a očakávať ho také, aké je v skutočnosti. Niektorí rodičia cítia, že ich dieťa neprichádza v najlepšom okamihu. Potrebujú prosiť Pána, aby ich uzdravil a posilnil –, aby toto dieťa naplno prijali a mohli ho srdečne očakávať. Je dôležité, aby sa dieťa cítilo očakávané. Dieťa nie je doplnok alebo riešenie osobnej ašpirácie. Je to ľudská bytosť s nesmiernou hodnotou, ktorá nemôže byť použitá na vlastný prospech. Teda nie je dôležité, či ti tento nový život je alebo nie je užitočný, či má vlastnosti, ktoré sa ti páčia alebo nie, či zodpovedá tvojim plánom a tvojim snom. Pretože „deti sú dar. Každé je jedinečné a neopakovateľné. Dieťa milujeme preto, že je dieťa: nie preto, že je pekné alebo také či onaké; milujeme ho preto, že je dieťa! Nie preto, že myslí ako ja alebo stelesňuje moje túžby. Dieťa je dieťa“. Láska rodičov je nástrojom lásky Boha Otca, ktorý s nehou očakáva narodenie každého dieťaťa, akceptuje ho bez podmienok a prijíma nezištne. (AL 170) Skúsenosť ľudstva nás učí a aj dejiny našej blahobytnej spoločnosti to potvrdzujú, že niet lieku proti bolesti a utrpeniu a všetci, ktorý sľubovali odstrániť bolesť sa vždy ukázali falošnými prorokmi.

My kresťania prijímame, že tajomstvo života je spojené aj s tajomstvom utrpenia a bolesti. Áno, aj radosť očakávania nového života a jeho príchod na svet je spojený s bolesťou a nebezpečenstvom. To je dieťa vítané ako dar, nezaslúžený dar, náročný dar, ale dar prijímaný s láskou. Meditujúc dnes ženy matky, ktoré sú prvým príbytkom novej ľudskej bytosti, chceli by sme sa pokorne a s láskou obrátiť na všetkých vedcov a lekárov, aby nepodcenili túto možnosť, ktorú my kresťania považujeme za Boží dar. Ak neveríte v Boží projekt, tak načúvajte aspoň psychológii a iným vedám a neoberajte deti o to, aby boli pre človeka (Božím) darom. Lebo nejde len o kvalitu domu, ale o vzťah, o lásku, ktorú človek potrebuje a ani tie najúžasnejšie vedecké riešenia nenahradia vzťah milujúcej matky, ktorá do svojej lásky vie zapojiť aj utrpenie. Pokiaľ sa veda nedá do služieb tajomstva života a rešpektovania jeho hraníc a bude v otroctve egoistických a ekonomických záujmov, urobí viac zla ako dobra.

Tvoje telo milá matka je krásny dom. Nezáleží na tvojej vonkajšej kráse, ktorú to tehotenstvo trošku aj narušuje, však, nenechaj sa oklamať: krása tvojho domu spočíva v láske. Ty môžeš mať účasť na Božom projekte, môžeš deväť mesiacov konkrétne snívať o svojom dieťati. (AL 169) A napokon sa pápež obracia na vás milé matky, ktoré čakáte dieťa. Píše takto: Každú ženu v očakávaní dieťaťa túžim láskavo poprosiť: staraj sa o svoju radosť, aby ti nič nevzalo vnútornú radosť z materstva. To dieťa si zaslúži tvoju radosť. Nedovoľ, aby obavy, starosti, komentáre druhých alebo problémy uhasili radosť z toho, že si Božím nástrojom pre príchod nového človeka na svet. Staraj sa o to, čo treba urobiť alebo pripraviť, ale bez znepokojovania, a chváľ Boha ako Mária: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice“ (Lk 1, 46 – 48). Ži s pokojným entuziazmom uprostred svojich starostí a modli sa k Pánovi, nech opatruje tvoju radosť, aby si ju mohla preniesť na svoje dieťa.(AL 171)

Nie len veda a technika prinesie ľudstvu úľavu, ale úcta k žene ako k matke. Materstvo, ak si ho budeme vážiť,  je veľkým potenciálom dobra a úcty k životu: keď budú na svete ľudia deväť mesiacov vrúcne milovaní – určite sa nevyrieši všetko, ale dobro môže mať oveľa väčšie šance. A aj bolesti spojené s narodením dieťaťa sú veľkou školou lásky, z ktorej sa všetci môžeme niečo naučiť. Tak buďme dnes vďační za to, že existujú mamy, ktoré vedia trpieť a vedia sa obetovať. V tomto sa tak veľmi podobajú na toho, ktorý nás pozval do svojho večného príbytku. Jeho cesta k Otcovi bola však plná bolesti. Nevysvetlil nám prečo to tak muselo byť. Jedno je však isté: cítime v tom lásku. A láska je krásna aj za cenu bolesti. To vie Boh a hneď po ňom všetky matky. Tak vďaka Bože za ich mnohé a krásne svedectvá. Nech sú povšimnuté a nech prinesú bohaté ovocie.

4. Veľkonočná nedeľa

Posted in Rôzne on 06/05/2017 by mojblogpag65

Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník. Kto vchádza bránou je pastier oviec. Tomu vrátnik otvára a ovce počúvajú jeho hlas. On volá svoje ovce po mene a vyvádza ich.

Ja som brána.

Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu.

Image result for buon pastore1. Prejsť Bránou, prejsť Kristom. To je prvé. Až potom On kráča pred nami a my kráčame za ním. Kresťan má často vchádzať a vychádzať – vždy cez Krista. Mali by sme byť ľudia, ktorí «prešli» Kristom = videli jeho vnútornú lásku, jeho obetu, jeho krásu. On jediný zo všetkých sa ponúka ako Cesta, ako Brána, cez ktorú treba prechádzať.

2. Ako mnohí nepoznajú a nepočujú Kristov hlas. On predsa on hovorí, že volá každú po mene. Pane, kedy už uvidím, že si vyslovil niektoré mená? Alebo sa mám pýtať: kedy započujú to svoje meno z tvojich úst? Čo im prekáža, aby počuli? A môžem niečo urobiť, aby počuli?

3. Dobrý Pastier je posolstvo o láske k ovciam. Kto verí láske, nepozerá sa na čas, ale kým je čas, tak verí. Láska je večná. Ako pastier v službách Pastiera, nie som to ja, čo vyslovuje ich meno. Ale ak ja nevchádzam Bránou, stávam sa zlodejom a zbojníkom. Aj Pastier musí vchádzať bránou, aby bol pastierom. Pane, buď bránou aj pre svojich kňazov, aby mali srdce Dobrého Pastiera, ktoré sa nepýta, kedy ovečky započujú svoje meno, ale pýta sa na to, ako milovať.

3. veľkonočná nedeľa

Posted in Rôzne on 29/04/2017 by mojblogpag65
Dnes je to všetko trochu poeticko-mystické. ak by ste tomu nerozumeli, nič si z toho nerobte. Ja tiež všetkému nie celkom

Cestou tam a cestou späť

emaus_stomIšli, smutní zronení. Vrátili sa späť veľmi rýchlo a plní nadšenia. Lebo počúvali Božie slová a požili Kristov chlieb. Čo nás môže premeniť zvnútra, čo môže zmeniť smer našej cesty? Úprimný poctivý dialóg o Kristovi. Keď si v ňom priznáme, že sme neporozumeli jeho utrpeniu, že sme mali iné túžby, že sme od neho očakávali niečo viac. Keď sa prestaneme hrať na dobrých pred ním, keď mu povieme všetko tak, ako si to myslíme a ako to cítime, vtedy je nádej, že nás pokarhá, vtedy je nádej, že ho to vyprovokuje, aby nám prehovoril do srdca. Tak sa rozbehni cestou preč, lebo je tu istota, že on ťa nenechá, ba čo viac, on už je pri tebe, len ty ho nevidíš, lebo máš oči zastreté. Kráča vedľa teba. Skrýva sa, aby si ho objavil.

Tri svedectvá

V prvom čítaní zo Skutkov apoštolov môžeme objaviť zaujímavú skutočnosť. Je tu trojité svedectvo o tom, že Ježiš z Nazareta bol vzkriesený.

Svedčí o tom PÍSMO. Peter cituje Žalm 16 a vysvetľuje svojím poslucháčom i nám čitateľom Slova všetkých čias, že v týchto slovách nemáme hľadať niečo, čo sa aplikuje na Dávida, lebo – ako hovorí Peter – jeho hrob je v Jeruzaleme a všetci si ho môžu pozrieť. Teda Dávid nevstal neporušený z hrobu. Na koho teda myslel? Peter pokračuje: Dávid predsa vedel, že mu bol sľúbený potomok, Mesiáš. Preto tieto slová sa aplikujú na Mesiáša. A ozaj, Ježiš z Nazareta bol pomazaný Pánov, preto všetko sa navzájom dopĺňa.

Druhé je SVEDECTVO APOŠTOLOV. Ježiša Boh vzkriesil z mŕtvych a my všetci sme toho svedkami. Peter nespomína ženy pri hrobe, lebo seriózne svedectvá v tom čase mohli byť len od mužov.

Obe tieto svedectvá sú pre nás také zvláštne. To argumentovanie pomocou niekoľkých veršov 16.-teho žalmu vôbec nevyznieva dajako presvedčivo pre našu myseľ. A ešte menej to vyhlásenie, ktoré znie tak podozrivo: my sme toho svedkami.  Len nám. vy ostatní tomu verte. Vyzerá to, akoby si tu niekto robil monopol.

Je tu však aj tretí svedok: DUCH, KTORÝ BOL VYLIATY. Sami vidíte a počujete, že nastalo vyliatie Ducha. Ak teda prvé dve svedectvá vzbudzujú v nás podozrenie, to tretie je niečo aktuálne, niečo, čo sa dotýka, niečo, čo je vidieť. On nám môže pomôcť, aby sme dobre porozumeli apoštolskú exegézu, on nám predstavuje apoštolov ako hodnoverných svedkov. On nás povedie Písmom, aby sme pochopili, čo všetko sa vzťahuje na Mesiáša, ktorý musel trpieť, on nám rozohreje srdce, keď budeme počúvať jeho slová. Ak je tu on, tak stačí jeden Žalm, ak je tu on, tak stačí svedectvo jedenástich.

Najdôležitejšie však z tejto state je to, že nestačí presviedčať ani svedčiť. Potrebný je DUCH, ktorý sa vylial, ktorý vedie, dotýka sa, dáva zažiť. Potom slovo ožije a svedkovia budú príťažliví.

Duch však má svoje chvíle. Dotkol sa dnes? Odpoveď je v tebe, čo čítaš.

Slovo sa stalo telom Jn 1,14

Posted in Evanjelium podľa Jána on 27/04/2017 by mojblogpag65

A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.

Tento jednoduchý verš je stredom celého prológu a zároveň stredom kresťanského zjavenia. Tu sa spája nebo so zemou, večné a duchovné s pozemským a pominuteľným. Logos, večné, duchovné slovo. Stáva sa telom. Hebrejské slovo basar a grécke slovo sarx označujú konkrétnosť tela, doslova mäso. Telo, ktoré môže byť aj krásne, ale je pominuteľné, podliehajúce skaze. Tak ako to spája vo svojich výrokoch Izaiáš: Volaj: “Každé telo je ako tráva a všetka jeho krása ako poľný kvet: Tráva uschne, kvet zvädne, lebo ho ovial Pánov dych. … , ale slovo nášho Boha trvá naveky.” (Iz 40,6-7)

Izaiáš hovorí: Ste telo a uvedomte si, že len slovo trvá naveky. Evanjelista Ján prináša radostnú zvesť, ktorá odvážne hovorí: Večné Slovo sa stalo smrteľným pominuteľným telom.

Izaiáša hovorí: Božie slovo prichádza ako dážď a sneh, opojí zem, ktorá vydá úrodu a vracia sa späť (porov. Iz 55). Evanjelista Ján zase hovorí: Slovo ide prebývať medzi nami. Doslova: postaví si medzi nami stan. Je to prebývanie chudobné, provizórne, naznačuje, že Slovo sa chce hýbať, ísť na nové miesta, putovať. Tak ako kedysi Boh prebýval v stane stretnutia medzi svojím putujúcim ľudom, (Exodus) alebo ako Božia múdrosť, ktorá dostala tento rozkaz: Vtedy Stvoriteľ vesmíru dal mi rozkaz, ten, ktorý ma stvoril, určil miesto pre môj stan. Povedal mi: “Usaď sa u Božieho ľudu, vezmi si dedičstvo vo vyvolenom národe!” (Sir 24,8)

tenda

Pane, ako často vyslovujeme tieto slová a ako málo si uvedomujeme, koľko je v nich tajomstva, zjavenia a pre mnohých múdrych aj pohoršenia.  Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno … tým, čo sa narodili z Boha ( porov. Jn 1,12-13)

Ty Slovo, ktoré si sa stalo telom, nezabúdaj na nás svojich bratov a ďakujeme ti, že prišiel a posvätil to telo, ktoré podlieha skaze, ale vo svetle tvojho príchodu to už vidíme celkom inak.

2. veľkonočná nedeľa

Posted in Rôzne on 22/04/2017 by mojblogpag65

2. veľkonočná nedeľa sa stala slávnosťou Božieho milosrdenstva. Sv. Faustína píše viac krát, že sám Ježiš, ktorý sa jej zjavoval, si želal práve túto nedeľu. A skutočne, aj liturgické čítania sú veľmi priliehavé. Liturgicky sa táto slávnosť začala sláviť v Krakovskej diecéze v roku 1985, postupne ju prebrali všetky poľské diecézy. 5. mája roku 2000 ju sv. Ján Pavol II. ustanovil ako slávnosť pre celú Cirkev.

Komu odpustíte … komu zadržíte

spoveď

Spoveď ako stretnutie, prijatie, príležitosť rásť.

Jeden z dôležitých aspektov Božieho milosrdenstva je odpúšťanie hriechov. Synoptici (Mk, Mt, Lk) nám približujú udalosť, v ktorej Ježiš odpustil  ochrnutému hriechy, čo sa následne stalo predmetom polemiky. Farizeji a zákonníci nepochybovali, že Boh odpúšťa hriechy, nevedeli však prijať skutočnosť, že by sa to mohlo uskutočňovať takým konkrétnym spôsobom tu na zemi.

 

Ježiš odovzdáva moc odpúšťať hriechy, čo však tak trochu zaráža, aj moc zadržať, neodpustiť. Nie je to protirečenie Božieho milosrdenstva? Za akých podmienok sa môže stať, že Kristov mandát odpúšťať nadobudne podobu neodpustenia?

V prvom rade vidíme na viacerých miestach evanjelia Ježišove neúspechy. V Nazarete Ježiš nemohol urobiť veľa zázrakov, lebo tomu prekážala nevera jeho poslucháčov. (Mk 5,5) Ježiš plače nad Jeruzalemom, ktorý nepochopil čas svojej návštevy (Lk 19,41), nemôže uzdraviť slepých, ktorí o sebe tvrdia, že vidia (Jn 9,41). Zástupca Krista nemôže byť zlým lekárom, ktorý dáva falošnú nádej chorému, nemôže byť nezodpovedným automechanikom, ktorý ponechá auto v zlom nebezpečnom technickom stave. Žiaľ je množstvo ľudí, ktorí by chceli, aby im lekár nedal bolestivú kúru, a tých, ktorí si myslia, že na tom nedobre pripravenom aute predsa len dajako prejdú. Ale pravda je pravda a tá nás nepustí. Milosrdenstvo, ktoré odhliada od pravdy nie je pravým milosrdenstvom, naopak, je nebezpečnou karikatúrou milosrdenstva.

Spovedník posudzuje stav svedomia, dispozície, ktoré človeka vedú, jeho vieru a poznanie, jeho ochotu a možnosti začať cestu zmeny. A niekedy môže nájsť ľudí, ktorí potrebujú počuť, že ich dispozície nie sú ešte dobré. Jeho úlohou je urobiť všetko preto, aby našiel zrniečko ochoty, nádeje, otvorenosti. Ak nie, vtedy s ľútosťou a dobrotou musí prepustiť hriešnika, ubezpečí ho o svojej modlitbe, ponúkne mu iné stretnutia, len aby dozrel a dospel k pravde. Krásne to vyjadruje pápež František: Preto bez toho, aby sme čokoľvek uberali ideálu evanjelia, treba s milosrdenstvom a trpezlivosťou sprevádzať rozličné štádiá rastu osôb, ktoré deň po dni postupne napredujú. Kňazom pripomínam, že spovednica nesmie byť mučiarňou, ale miestom milosrdenstva Pána, ktorý nás povzbudzuje, aby sme robili všetko dobré, čo je v našich silách. Malý krôčik uprostred ľudských ohraničení môže byť Bohu vzácnejší než navonok bezchybný život človeka, ktorý svoje dni trávi bez toho, aby musel čeliť vážnym ťažkostiam. (EG 44)

Rozjímajúc o Božom milosrdenstve spomeňme si dnes na tých, ktorí vysluhujú Božiu odpúšťajúcu lásku. Aby to nerobili mechanicky. Aby to nerobili ako sudcovia. Aby nefalšovali Božie milosrdenstvo. Aby ho pomohli ľuďom zažiť.